Život v manželstve bola tá najzábavnejšia vec na svete.
Každý deň som pred odchodom z práce bola úplne mimo z toho, že prídem domov a konečne ho zase uvidím. Každý večer som ho po príchode domov našla na farme.
Vždy, keď ma zbadal, sme sa k sebe rozutekali a skončili v náručí toho druhého. Chceli sme spolu stráviť každú sekundu, neustále sme sa rozprávali. A aj, keď sme sa pohádali, tak to príliš dlho netrvalo, lebo sme sa až moc ľúbili.
Po udobrení sa sme sa vždy pomodlili k Bohu a poďakovali za naše manželstvo. Život s ním bol pre mňa proste oveľa pestrejší. Bolo to len deväť mesiacov, no mám pocit, akoby sme k sebe cítili lásku na sto rokov.
Napriek nesmiernemu šťastiu ma krátko po sobáši opantal zvláštny pocit. Začala som sa o neho neustále obávať, pretože na farme pracoval stále sám. Neviem, ako to vysvetliť, no každý deň, keď som ho videla večer vojsť domov cez dvere, som bola neskutočne šťastná, že je v poriadku.
Vždy ma uisťoval, že si dáva pozor, no v momente, kedy nebol v mojej blízkosti, neskutočne som sa bála. Znie to možno divne, no jednoducho som mala ten zvláštny pocit, že nemáme času nazmar. A ak by sa aj bolo niečo stalo, bolo pre mňa veľmi dôležité, aby sme medzi sebou “boli v dobrom”.
Hoci to bolo len deväť mesiacov, mala som pocit, že sme k sebe prechovávali lásku na 100 rokov.
Noc predtým, ako zomrel, sa mi o ňom snívalo. Nepamätám si obsah sna, len jeho tvár. Zobudila som sa ešte pred zvonením budíka, čo sa mi snáď ešte nikdy nestalo, nie som proste ranné vtáča. Pamätám si, ako som sa pozerala na spiaceho Ethana, hovoriac si: “Mám neskutočné šťastie, že môžem byť manželkou tohto chlapa.”
Prebudila som ho a len tak sme spolu ležali v posteli. Keď som odchádzala do práce, všimla som si, že meškám, nakoľko sme sa trochu zarozprávali v posteli. Ethan sa holil v kúpeľni. Len mi zakričal, ako ma ľúbi a že sa večer vidíme. Naše posledné spoločné ráno bolo dokonalé a za to som nesmierne vďačná.
V to poobedie som vybavovala nejaké papierovačky, keď ku mne vbehla šéfka a povedala, že ma vonku čaká sused, že sa u nás na farme stala nehoda. „Komu?“ Spýtala som sa. Tichým hlasom mi odpovedala: „Ethanovi.“
“Prečo ale nejdeme do nemocnice?” opýtala som sa v šoku. Prvý manžel mojej šéfky zomrel, no stále sa o ňom so mnou rozprávala. Sadla si a povedala mi: “Povedali mi, aby som ti to nepovedala, no mám pocit, že ja by som mala byť prvou osobou, ktorá ti to povie, pretože ty to určite predýchaš.”
Cítila som sa ako vodou obarená. Neviem to opísať, no počula som Boha, hovoriac mi: “Lynley, toto som pre Teba pripravil.” Moji kolegovia sa zišli okolo mňa a modlili sa. Potom som sadla do auta k susedovi a pamätám si ako som si hovorila: “To nie je pravda…Ja som vedela, že sa to stane, vravela som mu aby si dával pozor.”
Ten deň mal byť len ďalším obyčajným dňom na farme. Ethan mal ako učiteľ letné prázdniny, a tak sa na farme kadečomu venoval, vrátane výrubu stromov a sťahovania dreva. Dodnes nevieme, ako sa to vlastne stalo. Stala sa mu nehoda na jeho ATV a povedali nám, že v okamžiku zomrel.
Na farmu som dorazila asi hodinu po nehode, no už sa tam nachádzalo asi 50 ľudí: susedia, ľudia z kostola a záchranári. Cítila som sa, akoby o tom vedel každý skôr než ja.
Zavolala som mojim rodičom. Nepovedala som im, čo sa stalo, len to, nech čo najrýchlejšie prídu ku mne domov. Boli tu aj všetky tie deti z kostola, ktorým sme s Ethanom robili animátorov a tak som ich chcela ukľudniť. Neskôr som odkráčala ku pastvinám, až ku potôčiku.
Všetky naše kone sa okolo mňa zhromaždili a ja som sa pomodlila. Pamätám si, ako som sa pozerala na vodu a mala pocit úžasu z toho, že teraz je Ethan namiesto mňa s Ježišom.
Po pár minútach sa na mňa prišiel pozrieť otec: “Čo mám teraz robiť?” Len ma objal bez slov. Tým, že som sa s Ethanom zosobášila, mu vlastne môj otec dal moju ruku a v tomto momente som cítila, akoby si ju od neho otec vzal späť.
Tá noc bola veľmi zvláštna. Ostala u mňa prespať moja najlepšia kamarátka. Spali sme spolu v manželskej posteli. Ethan spal vždy bez trička. Až v momente, keď som v tú noc natiahla ruku a zacítila jej tričko, až vtedy som si uvedomila, že som o neho naozaj prišla.
V deň Ethanovho požehnania zomrel jeho otec, môj svokor, v spánku. Mali spoločný pohreb na nasledujúci deň. Ethan sa vždy staral o svoje vlasy a tak som zavolala jeho kaderníkovi, aby mu ich prišiel upraviť.
Následne som mu vybrala jeho obľúbené oblečenie. V jednoduchej drevenej truhle vyzeral nádherne. Pamätám si, ako som rodičov požiadala o to, aby som v dome smútku mohla ostať dlhšie – nech s ním môžem stráviť poslednú noc. Museli ma presvedčiť, aby som odišla.
Raz som mame povedala, že mám takú tiaž na srdci, že by som najradšej umrela.
Prečo?
Otočte, prosím, na 3. stránku.
