Čas bežal, týždne sa menili na mesiace, tie sa zas menili na roky. No spomienka na mladú ženu zostala naďalej hlboko vrytá v pamäti. Stále dúfala, že mail na obrazovke monitora čoskoro zabliká.
S manželom sedeli v obývačke, pozerali spolu komédiu a nahlas sa pri nej smiali. Keď komédia skončila, manžel sa jej opýtal:
„Môžeme prosím ťa pozrieť na chvíľu správy?“
„Iste,“ povedala a zahryzla si do jazyka. On totižto vedel, ako neznáša správy. No aj tak sa ich v ten večer rozhodla spoločne s manželom si pozrieť.
Po pár minútach moderátorka na obrazovke zahlásila tragickú udalosť, ktorá ju doslova vystrelila zo sedačky. Ihneď bežala k počítaču, pričom stále dúfala, že ide o omyl, nejakú náhodnú podobnosť. V televízii sa ozvalo meno, na ktoré nezabudla.
Naťukala ho do počítača, žalúdok mala stiahnutý do jedného veľkého uzla. Na vrchu vyskočili majly so Sabrinou. Rýchlo bežala naspäť do obývačky.
Bola to Sabrina. Žena, ktorú práve našli mŕtvu v lese. Bola zavraždená.
Cítila sa, akoby ju niekto päsťou silno udrel do žalúdka. Ten pocit v nej pretrvával ešte niekoľko dní. Už to celé pochopila.
Ľudia sa cítia neviditeľní.
Vidíte človeka, ktorý stojí pred vami? Ženu, ktorá skenuje vaše potraviny? Nemáte tušenie, cez čo práve prechádza, možno ani len neviete, čím každý deň prechádza váš sused. Či učiteľka v škole, šofér autobusu alebo vrátnik u vás v robote.
Zastavte sa nachvíľu, otvorte oči a pozrite sa ľuďom okolo seba priamo do duše.
Potrebujeme ľudí okolo seba vidieť, nie len ich povrchne registrovať. Musíme im dať vedieť, že ich vidíme. Niekto sa možno len potrebuje na chvíľu sa pristaviť, prehodiť pár slov, usmiať sa a porozprávať. Alebo poprosiť o pomoc.
Niekto, ako Sabrina.
.
Odporúčam Vám prečítať si tento daľší článok s tematikou na zamyslenie sa, úprimnú spoveď mladej vdovy.
Dan Easterman
